Ľubo Pištej: Vždy som chcel byť profíkom |

Ľubo Pištej: Vždy som chcel byť profíkom

Ľubomír Pištej

Ľubomír Pištej

Získal štyri medaily na mládežníckych MEJ, cenný kov si odniesol už aj z ME dospelých, figuroval v družstve dvojnásobného šampióna Ligy Majstrov, je 5-násobným šampiónom Slovenska vo dvojhre mužov. Momentálne valcuje v českom Hradci Králové s novým drevom Joola Pištej no compromise. Reč je o rodákovi z Prešova Ľubomírovi Pištejovi, ktorý svojich súperov rozbíja aj vďaka vynikajúcej forhendovej packe.

Ľubo, stolný tenis a ty ste si padli do oka. Kedy si s týmto športom začal? Kto ťa k nemu doviedol a učil ťa prvým stolnotenisovým krokom?

– Bola to asi láska na prvý pohľad. Ako 4-ročný som začal s otcom u nás v pivnici, o tri roky neskôr som to šiel vyskúšať do prešovského klubu.

V mladom veku si sa kvôli stolnému tenisu sťahoval do Bratislavy. Najprv si začínal v Hubeného Bratislava, potom si prestúpil do Sporiteľne. Ako si spomínaš na tieto roky?

– V 12 rokoch som odišiel od rodičov. Keď si to spätne premietnem, bol to veľmi náročný krok. Rok alebo dva som v kadetskom veku nehrával žiadnu ligovú súťaž, čo mi mohlo čiastočne chýbať, ale nejako som sa s tým popasoval. O to väčšiu chuť som mal v ďalších sezónach. Za Hubeného som hrával 3. a neskôr aj 2. ligu. Odtiaľ som po úspešných MEJ preskočil slovenskú najvyššiu súťaž a hral som rovno medzinárodnú Superligu, ktorá v tom čase mala veľkú váhu. Päť rokov som strávil na hoteli. Príprava do školy bez dozoru nebola tiež ukážková a môj prospech aj vďaka množstvu vynechaných hodín kvôli tréningu sa zhoršil, no s božou pomocou sa mi podarilo zmaturovať. Čuduj sa svete, po 10-ročnej pauze som sa dal na vysokú školu a momentálne študujem 2. ročník na FTVŠ so solídnym prospechom.

Kedy prišiel ten zlom, keď si si povedal, že sa tomu môžeš venovať naozaj profesionálne?

– Ak sa niečomu venujem, tak to chcem robiť na 100 percent a stolný tenis nebol výnimkou. V mladosti som sa rozhodoval medzi futbalom a stolným tenisom, prednosť dostal individuálny šport. Väčšina hráčov, ktorí sa akémukoľvek športu venujú, chcú vyhrávať a byť najlepší. To platí aj v mojom prípade. Chcel som byť profesionálom odjakživa. Uvedomujem si, že som musel mať v živote aj kopec šťastia, aby som sa ním mohol stať.

Ako mládežnícky reprezentant si hral na niekoľkých Majstrovstvách Európy, kde si získal jednu zlatú, jednu striebornú a dve bronzové medaily. Najpríjemnejšie spomínaš asi na MEJ z Terni (2001), kde si vo vyraďovacej časti družstiev potiahol Slovensko až do finále a s Dajanou Filistovovou si získal zlato v mixe. Ako celkovo hodnotíš mládežnícke reprezentačné časy?

– Rád spomínam na všetky MEJ, pretože vždy to bolo o dobrej partii, ktorá každý rok bojovala o medaily. Často sme boli v kontakte aj počas roka, takže vzťahy boli nadštandardné. Veľmi ma mrzí 2. miesto z družstiev, kde sme mali k triumfu veľmi blízko. Od osemfinále som mal skóre 7:0, čo bolo skvelé najmä preto, že našimi súpermi boli Rusko, Nemecko, Poľsko a Francúzsko, ktoré sú v Európe dlhodobo veľmocami. Škoda, že som formu neudržal aj vo dvojhre, pretože medaila z dvojhry je cenná. S Dajanou nám to spolu veľmi sadlo, aj keď málokto vie, že keď sme boli prvý rok juniori, tak sme ani nemali hrať spolu a tréneri nás dali dokopy až deň pred začiatkom súťaže, v ktorej sme získali našu prvú bronzovú medailu na MEJ. O rok sme to zopakovali na domácej pôde v Bratislave a posledný rok v Terni sme zvalcovali všetkých našich súperov. V tej istej sezóne sme paradoxne na MSR skončili až na druhom mieste, čo nám však vôbec nevadilo.

Famózne výsledky na MEJ v Terni si všimli aj v belgickom veľkoklube Charleroi, kde si strávil dva roky po boku Samsonova, Saiva či Chilu. Šanca, akú dostane asi málokto. Čo to pre teba znamenalo hrať v klube s takýmito hviezdami?

– Pre mňa to bola životná šanca, ktorú som využil ako sa dalo. Do tak dobre fungujúceho klubu, ktorý pravidelne vyhrával Ligu Majstrov, sa nie je ľahké dostať. Týchto hráčov som poznal len z TV a zrazu to boli moji spoluhráči, ktorých som dennodenne stretával či už na tréningu alebo mimo neho. Všetci traja ukazovali svoju veľkosť nielen za stolom, ale aj pri ďalších spoločných aktivitách. Bol to fantastický zážitok, ale zároveň aj zodpovednosť. Snažil som sa od nich pochytiť a odkukať čo sa dalo. Celému mužstvu šéfoval výborný tréner Dubravko Škorič. Oba roky sme vyhrali Ligu Majstrov, Belgickú ligu aj Belgický pohár, čiže všetko, čo sa dalo vyhrať, bolo naše.

Neskôr si si zahral aj v Nemecku, Španielsku či Francúzsku. Kde si sa cítil najlepšie?

– V každej krajine to bolo o niečom inom. V Španielsku a Nemecku som býval, zatiaľ čo do Francúzska som lietal len na zápasy. Veľmi mi vyhovovala uvoľnená atmosféra v Ceute a v Granade, kde som mal kamarátov, s ktorými sme trávili veľa času. Vo Francúzsku bolo zas skvelé jedlo a ľudia takisto príjemní.

Momentálne už druhú sezónu pôsobíš v českom celku DTJ Hradec Králové. So svojím reprezentačným kolegom Petrom Šeredom a Martinom Olejníkom sa vám veľmi darí. Minulý rok vám chýbal krôčik k titulu. Myslíš, že by mohol prísť titul tento rok?

– Pred mesiacom som zmenil drevo a začal dom hrávať so svojím novým drevom Joola Pištej no compromise, ktoré mi skvele sadlo a moje výkony išli nahor. Veľmi ma to teší a verím, že moje výsledky budú prínosom aj pre celé mužstvo. Už minulý rok sme vyhrali základnú časť suverénne bez prehry. Aj v tomto ročníku sme zatiaľ stále bez porážky, čo v Hradci ešte nikdy nezažili. Tento rok máme zase najvyššie ciele. Urobíme všetko pre to, aby sme po výhre v Českom pohári priniesli aj pohár za titul českého majstra.

Ktoré svoje úspechy považuješ za najcennejšie?

– Na oboch prvenstvách v Lige Majstrov síce nemám veľkú zásluhu, ale určitý podiel tam samozrejme je a preto to radím veľmi vysoko. Minuloročná strieborná medaila zo seniorských ME v Rumunsku sem patrí tiež, aj keď sme s Bášou Balážovou pomýšľali na najcennejší kov. Vynikajúci výsledok je samozrejme aj štvrťfinále z Jokohamy v mixe s Evou Ódorovou.

Máš ešte nejaký nesplnený stolnotenisový sen, ktorý by si chcel dosiahnuť?

– Tu môžem zaradiť len jedinú vec. OH sú pre mňa veľkou výzvou, ktorú som mohol dosiahnuť už na kvalifikácii v Budapešti, ale v rozhodujúcom zápase proti Číňanovi v ukrajinských farbách Kou Leiovi mi nestačilo ani vedenie 3:1 na sety a 8:7 na loptičky. Verím, že ďalšie šance ešte prídu a aspoň jednu z nich chcem premeniť.

Čo rád robievaš vo voľnom čase?

– Rád len tak ležím, relaxujem a pozerám pri tom tenisové alebo futbalové zápasy Realu Madrid, najlepšieho klubu na svete. Teraz mi veľa voľného času vypĺňa moja dcérka Sarinka, ktorá mi robí veľkú radosť a vždy ma dokáže prekvapiť niečím novým.

Diskusia je uzavretá.