Jaro Truksa: Je to môj osudový šport, nikdy som nepovedal končím! |

Jaro Truksa: Je to môj osudový šport, nikdy som nepovedal končím!

Jaro Truksa s jedným zo svojich zverencov Félixom Ivančom. FOTO: MSK ČADCA

Jaro Truksa s jedným zo svojich zverencov Félixom Ivančom.
FOTO: MSK ČADCA

Žijúca stolnotenisová legenda. Toto slovné spojenie môžeme v prípade Jaromíra Truksu použiť bez akéhokoľvek zveličovania. So stolným tenisom začínal v českej dedinke Poštorná, neskôr trénoval v stredisku talentovanej mládeže v Ostrave.

Je bronzovým medailistom z ME dospelých, niekoľkonásobný účastník ME a MS, dnes je trénerom v klube MSK Malacky.

Počas svojej kariéry si zahral v okrem českých a slovenských kluboch aj vo Francúzsku, Taliansku, či Nemecku. Jeho úspechy sú schované za tvrdou drinou. Ako sám hovorí, všetko je to jednoduchá matematika, kto trénuje, je dobrý, kto netrénuje, nie je dobrý!

 

Jaro, stolný tenis je tvojou srdcovou záležitosťou. Pamätáš si ešte na svoje začiatky?

– Začínal som v Poštornej, keď som mal 9 rokov, bolo to zhruba v roku 1980. Bola to taká malá dedinka, ale dobrý klub, hlavne pre mládež. Už vtedy bolo ale jasné, že ak som sa chcel zlepšovať, musel som časom ísť niekde preč. Mojimi prvými trénermi boli Šebesta, ktorý už nežije a Šuster. Podmienky sme mali celkom dobré, ako 11-ročný som dvakrát v týždni chodil trénovať do tréningového strediska mládeže v Brne, kde boli trénermi páni Kachlík a Francan. Avšak, nebolo to najúspešnejšie stredisko, najlepší hráči sa združovali vtedy v Ostrave.

Čo ťa najviac zaujalo na tomto športe, keď si pri ňom ostal doteraz?

– V prvom rade to, že je to individuálny šport. Začínal som napríklad aj s futbalom, ale to ma nebavilo. Chcel som zodpovednosť, teda úspechy aj neúspechy, brať na seba. Stolný tenis je hra. Ja som hravý človek, potrebujem sa zabávať, takže aj toto ma udržalo pri stolnom tenise. Tým pádom som pri pingpongu ostal až doteraz. Nikdy som nepovedal, že končím, čo som okolo seba počul veľakrát, keď sa niekomu nedarilo. Aj keď to tí hráči možno nemyslia vážne, ja som to nikdy ani zo srandy nepovedal. Je to proste môj osudový šport.

Prezradil by si nám tvoje najväčšie mládežnícke úspechy?

– V tej dobe, keď sme boli ešte Československo, bola úroveň stolného tenisu na dosť vysokej úrovni. Konkurencia bola obrovská, to znamená, že keď sa niekto dostal do reprezentácie, tak bol dobrý aj v Európe. V tých časoch boli medaily z MEJ povinnosť. Ja som sa dostal na MEJ len raz, v čase, keď som bol posledný rok junior. Kvalifikoval som sa na základe toho, že som v Žiline ovládol majstrovstvá Československa. Bola to taká satisfakcia za rok veľkej driny. Keďže som sa chcel presadiť medzi najlepšími, začal som trénovať oveľa viac ako ostatní. Samozrejme, v podobnej drine som potom pokračoval aj v ďalších sezónach.

V reprezentácii dospelých si figuroval niekoľko rokov. S Valentínou Popovou si získal na ME v Birminghame v roku 1994 bronz v zmiešanej štvorhre. Je to ten najväčší reprezentačný úspech?

– S Valentínou sme začali spolu hrávať v roku 1991. Bola to náhoda. Vtedy sa na medzinárodných turnajoch, dnešných PRO TOUR-och, hrali okrem dvojhier a štvorhier ešte aj mixy. Obaja sme nemali s kým hrať, tak sme sa dali dokopy. Hneď na tom turnaji sme skončili druhí, keď sme porazili J.M. Saive s nejakou Belgičankou, potom pár Kreanga – Badescu, čo boli čerství bronzoví medailisti z majstrovstiev sveta. V semifinále sme zdolali nejaký čínsky pár a vo finále nás zastavil iný čínsky pár. Bol to prvý úspech a veľký prísľub do budúcna.

Hneď na to o tri roky v roku 1994 sme sa umiestnili na 3. mieste na ME. Pamätám si, ako keby to bolo dnes, aké to bolo. V tej dobe hrávali mix pomerne dobrí hráči, nie úplne tí najlepší, konkurencia však bola dosť náročná. Od prvého kola sme mali, dá sa povedať, paradoxne, najťažší los. Každým víťazstvom a postupom do ďalších bojov to mne osobne pripadalo tak, že to bolo ľahšie a ľahšie. Keď sme hrali o medailu, vyhrali sme pomerne hladko s nejakou ruskou dvojicou po setoch 21:10 a 21:11. Šanca bola aj v semifinále, kde sme narazili opäť na silnú dvojicu Kreanga – Badescu. Verili sme si, keďže sme ich už predtým porazili, žiaľ, po setoch 21:19 a 21:18 sme vypadli. No bola z toho bronzová medaila. V tej dobe som si myslel, že tých medailí bude za kýbeľ, ale akosi 17 rokov to bola jediná medaila slovenskej reprezentácie z ME dospelých. Vtedy som to tak nebral. S odstupom času je to pre mňa o to cennejší úspech.

Veľmi si však cením aj ostatné úspechy. V roku 1993, keď sa rozdelila republika, som ako Čech prišiel na Slovensko a hral aj svoje prvé MS v Göteborgu. V dvojhre som sa dostal až do 32, v družstvách sme hrali B kategóriu. Boli tam však veľmi kvalitné družstvá s výbornými hráčmi a ja som na celých MS prehral len jeden zápas, ten v boji o postup do osemfinále.

Počas bohatej kariéry sa ti nepodarilo kvalifikovať na Olympijské hry. Je to taký nesplnený sen?

– Bol som na dvoch kvalifikáciách na OH, jedny z nich vyzerali veľmi nádejne, no skončil som nakoniec ako šiesty náhradník. Európska kvalifikácia na OH je asi najťažšia. Aj keď je jedenásť postupových miest, ten kľúč je veľmi ťažký a nedá sa tam dostať náhodou, človek musí poporážať veľa dobrých hráčov za sebou. Pamätám si, že v tej kvalifikácii, keď som skončil ako šiesty náhradník, som viedol s Andrejom Mazunovom 2:0 na sety v jednej z postupových skupín. Žiaľ, nevydržali mi poťahy. Vtedy sa ešte prelepovalo, na oboch stranách sa mi spravili bubliny. Náhradné rakety ešte moc neexistovali, takže možno aj takáto chybička nepripravenosti ma stála postup.

Francúzsko, Nemecko, Taliansko, to sú zahraničné štáty, kde si pôsobil na klubovej scéne. Kde sa ti podarilo získať tituly či nejaké cenné úspechy?

– V európskych kluboch som hral pomerne neskoršie. Zväčša som hral na Slovensku, možno jeden rok v Čechách, a to beriem vlastne ako Československo. Získal som tam v roku 1996 titul v drese Frýdku-Místku. Keď sa vrátim ešte späť, tak než som šiel do Malaciek, som získal ešte titul Československého majstra s Vítkovicami. Dva razy som bol majster Slovenska s družstvom Sporiteľňa Bratislava.

Do zahraničia som šiel prvýkrát v roku 2003, kde som hrával za neznáme Pieve Emenovele pri Miláne. Bol tam jeden pán, ktorý chcel strašne vyhrať talianske Scudetto. Bol síce basketbalista, ale zistil, že v basketbale je to enormne finančne náročné, tak si chcel splniť sen cez stolný tenis. My sme mu ten sen splnili, i keď to bola ťažká cesta, nezabudnuteľná finálová séria. Prvý zápas sa skončil 5:5, rovnako aj druhý a tretí, rozhodnúť o titule musela takzvaná kľúčová štvorhra. Vyhrali sme, bol to obrovský úspech!

Okrem toho sa mi podarilo postúpiť v drese nemeckého TTC Saarbrücken z 2. ligy do Bundesligy. Tento klub si však nakoniec možnosť postupu nevybral a ostal v 2. lige, ale tú možnosť sme mu vybojovali. Vo Francúzsku som bol tiež pri postupe do 1. ligy. Tam sme sa stali aj oficiálnymi majstrami Francúzska, keďže tam sa berie každá liga ako víťaz Francúzska. Takže aj tieto sezóny boli veľmi príjemné, v tomto mužstve som hral ešte dve sezóny najvyššiu francúzsku ligu.

Neskôr som sa vrátil do Talianska, kde už síce neboli postupy alebo tituly, ale väčšinou nejaké záchranárske práce. O záchranu sme mali hrať napríklad v Bologni, no nakoniec sme dokázali uhrať stred tabuľky..

V ktorých kluboch si sa cítil najlepšie?

– Bolo to v dvoch kluboch. Dva roky, keď som hral v TTC Caen, boli naozaj veľmi príjemné. Tento klub má veľkú históriu, povyhrával európske súťaže, napr. aj terajšiu Champions League. V dobe, keď som za nich hral, mali tiež veľký rozpočet a, samozrejme, aj vysoké ambície. Chodil som tam síce len na zápasy, ale s klubom, ktorý mal tak všetko perfektne zorganizované, som sa do tej doby nestretol. Všetko bolo super, každý hráč mal určený svoj čas na tréning, nakoľko sme všetci docestovali v inom čase, tak, aby mu to sedelo čo najlepšie. Peniaze nikdy nemeškali, čo som bol prekvapený po skúsenostiach zo Slovenska.

Výborné boli aj dva roky v talianskom Carrara, ktoré sa nachádza v Toskánsku. Nehrá sa tam žiadny iný šport na tak vysokej úrovni ako pingpong, takže sme tam mali veľkú podporu divákov. Bol to klub založený na rodinnej báze s veľmi dobrými ľuďmi, s ktorými dobre vychádzam dodnes a kedykoľvek tam môžem prísť.

V posledných rokoch nastupuješ za Stavoimpex Holíč, s ktorým si tento rok obsadil druhé miesto. Ako sa na finále pozeráš s odstupom času?

– Tento rok sme mali v semifinále a finále trošku smolu, keďže náš najlepší hráč Martin Hanák si zlomil hraciu ruku. Tým pádom sme mali sťaženú pozíciu, no zobrali sme to športovo a šli sme sa s tým popasovať aj bez jednotky. Takmer to aj vyšlo, keď nám vo finále stačila na titul teoreticky jedna loptička. Titul však nakoniec získali Vydrany. V princípe sa však nič podstatné neudialo. Mám pomerne dosť rokov a viem, že aj keď sa získa titul, nič veľa sa v tom živote nezmení. Život ide ďalej, ľudia sú tí istí, ako boli aj predtým.

Ktorí tréneri ťa viedli počas tvojej úspešnej kariéry?

– Okrem tých, ktorých som spomenul vyššie počas svojich začiatkov, to boli v SVS Ostrava Korbel, Hýbner a Novotná, v Malackách a ŠKST Bratislava zas páni Jozef Bardoň a Ľubomír Kokeš. V slovenskej reprezentácii som hrával pod Vladimírom Mihočkom st. a Jarolímom Mikom, v repre ČSFR pod pánom Fulínom. V rokoch 2003 a 2004 ma v Taliansku viedol Patricio Deniso. A, zabudnúť nemôžem na Čecha Aleša Svitáka, ktorého považujem za môjho najlepšieho trénera v kariére.

Stolnému tenisu sa venuje aj tvoja dcéra Lucia. Ako sa jej momentálne darí?

– Lucia hráva teraz druhý rok za český klub SVS Hradec Králové a v klube bude pokračovať aj v ďalšej sezóne. V tejto sezóne sa dostali do semifinále play off. Ženská česká liga je na veľmi vysokej úrovni v porovnaní s tou slovenskou. Sú tam hráčky na vyššej úrovni, s oveľa lepším prístupom, záujmom klubov. Nehovorím, že je to ako v Nemecku alebo v Číne, ale oproti Slovensku je to oveľa lepšie. V Hradci sa snažia vybudovať silný tím, veria, že budúci rok by sa mohli dostať až do finále, čo nie je nedosiahnuteľné. Momentálne už študuje na vysokej škole, a tak už nemá až taký priestor na tréning, ale snaží sa, aby si udržala výkonnosť a navyše sa stále aj trošku zlepšovala.

Úspechy, ktoré si v stolnom tenise dosiahol, určite neprišli zadarmo. Čo všetko si musel obetovať?

– Samozrejme, zadarmo to neprišlo. Teraz mi už nikto neverí, keď poviem, že kedysi sme mali predpísané trénovať 5 hodín denne, či chodil hráč do školy alebo do roboty. Bol ešte socializmus, profesionálne sa hrávať nedalo, ale 5 hodín musel byť tréning každý deň. Keď som chcel byť lepší ako ostatní, musel som trénovať 7 až 8 hodín denne. Samozrejme, že to bolo aj s regeneráciou a so všelijakými fyzickými a kondičnými cvičeniami, ale 8 hodín proste bolo. Práve vtedy som vyhral tie majstrovstvá Československa juniorov a v intenzívnom tréningu som potom pokračoval aj naďalej. Je pravda, že vtedy boli lepšie podmienky. Nehovorím, že boli nejaké finančné možnosti, ale čo sa týka zabezpečenia masérov, doktorov, materiálu, výborných sústredení, tak s týmto nebol problém. Veď sústredenia sme pravidelne absolvovali s najlepšími hráčmi v Európe. Možnosti sme mali dobré aj vďaka tomu, že sme chceli a makali sme, a tak bol o nás záujem. V každom prípade, boli časy, keď som dvakrát do týždňa odpadol na tréningu. Tréner sa zľakol, dal mi cukor ako koňovi a už bolo akože dobre. Šiel som proste nadoraz.

Výhru nad ktorým hráčom si najviac ceníš?

– Je pravda, že nejakých extra dobrých hráčov som veľa neporazil, ale napríklad, Werner Schlager, ktorý sa stal v roku 2003 majstrom sveta, tak toho som porážal pravidelne. Bolo to síce v tých skorších časoch, ale porazil som ho aj na MS v Číne v roku 1995 a výhra nad majstrom sveta sa proste cení. Vážim si aj víťazstvá nad hráčmi ako Zoran Primorac, He Zhiwen, ktorý hráva doteraz, Evgueni Chtchetinine a ďalšie… TOP však je určite ten Schlager. S Wernerom sme spolu vyrastali, chodil trénovať k nám do Malaciek, naopak my do Stockerau, takže sa poznáme veľmi dobre aj osobne.

Tvoja kariéra je naozaj bohatá. Čo by si odporučil mladým stolným tenistom, čo robiť, ako trénovať, aby boli úspešní?

– Je to jednoduchá matematika. Nezáleží na tom, či človek trénuje nejaké nové super metódy, ale kto trénuje, je dobrý a kto netrénuje, nie je dobrý. Samozrejme, potrebná je správna technika úderov a koordinácia pohybu za stolom, ale to už je na nás, na tréneroch.

Takže, ako som povedal, je to jednoduchá matematika. Koľko človek do stolného tenisu času vloží, toľkokrát sa mu to vráti späť. Prekážky sú na to, aby sa prekonávali, nie aby odradili. Takže, keď budú mladí hráči cítiť, že to majú ťažké alebo sa im nedarí, nemôže ich to odradiť, ale musia pokračovať ďalej.

5 komentárov Already!

  1. Ywan píše:

    P.Truksa klobuk dole za super clanok!Klobuk dole.

  2. Brano Kaluzny píše:

    Velmi pekny clanok. Jaro je pan profesor pingpongu. Mohol by dat nasim mladym strasne vela. Skoda, len, ze u nas nie je vacsi zaujem ho vyuzit. Ak nahodou odide do zahranicia, uz na Slovensku tak skoro trenovat nebude.
    Pekny den
    Brano

  3. Radek Ivančo píše:

    Pán Braňo,
    kde je vôľa, tam je cesta. Vyberiete si aj Vy profesora pinkpongu? Ja áno. A článok, áno je pekný a pravdivý.
    Pekný večer
    Radek

  4. Ladislava Ivančová píše:

    Článok pekný aj fotka pekná – pravdivá. Pán Truksa urobil kus práce, ale neverím, že sa mu páči keď sa jeho prácu snažia mariť nejaké komisie svojimi rozhodnutiami o nepripočítaní bodov jeho zverencovi za neskoré prihlásenie, pričom v iných prípadoch sa toho istého kľúča nepridržiavali. On by sa k takému niečomu iste neznížil, uškodiť niekomu.Aj preto mu titul „profesor pinkpongu“ patrí. Hovorí sa, že je lepšia čestná prehra ako pochybné víťazstvo. Môj názor ako rodiča.

  5. Andris Stanislav píše:

    Že je profesor pinkpongu dokazuje aj gesto Jara Truksu,keď na majstrovstvách Slovenska dorastu
    pri kaučovaní Adama Brata neváhal požičať športovú obuv Tiborovi Špánikovi,ktorý si svoju zabudol
    na skrinke v herni ŠOG Nitra a potom Tibor vyhral nad Adamom v Jarovej obuvi.Takéto gesto len
    svedčí o jeho profesionalite.

Pridať komentár